Nespadá do klišé obrazu podnikateľa. Nie je to človek, ktorému na prvý pohľad sadne oblek. Skôr z neho srší niečo rebelantské. V uchu má náušnicu, vzhľadom pripomína pankáča v strednom veku. Zovňajšok však sedí k jeho prejavu. Nemá potrebu veci zaobaliť, názory hovorí priamo. Netvrdí, že má patent na rozum, ale srdce pre futbal áno. Veď je akcionár futbalového klubu preto, že bol najskôr jeho aktívny fanúšik. K ultras scéne má blízko aj dnes. Marek Mojto, spolumajiteľ a prezident druholigového FC Petržalka.
Aká bola vaša cesta k petržalskému klubu?
„Pochádzam síce zo stredného Považia, ale priženil som sa do Bratislavy. Vždy som mal blízko k futbalu, začal som tu chodiť na zápasy, no a najviac mi k srdcu prirástla Petržalka. Ten štadión, atmosféra a blízkosť tribún k ihrisku. V tej dobe som scelil fanklub Engeraufans, ktorý funguje dodnes. Vtedy som sa stal jeho predsedom.“
Ako sa z predsedu fanklubu stane spolumajiteľ klubu?
„Okolo roku 2010 nastalo temné obdobie petržalského futbalu. V tej dobe bolo jasné, že prídeme o štadión a de facto o klub. Veci nabrali veľmi zlý smer. Dodnes si spomínam na všetky tie tlačové besedy, ktoré nás až urážali. S chalanmi z fanklubu sme sa rozhodli, že si založíme vlastný klub. Išli sme za starostom Milanom Ftáčnikom, ktorý nás presmeroval na ľudí okolo docenta Jozefa Vengloša, tí tiež o niečom podobnom uvažovali. Spojili sme sa a odvtedy som v tom.“
Nemali ste rešpekt? Ste síce úspešný podnikateľ, ale žiadny oligarcha. A futbal vie byť železná guľa…
„Mal som rešpekt, ale rozum zostal bokom, išiel som do toho so srdcom. Vtedy som sa prvý raz zoznámil s riadením futbalu na Slovensku. Už v tom čase som podnikal a podnikanie musí stáť na pevných základoch. Zostal som zhrozený, na akých základoch stojí fungovanie futbalu. Bola to čistá kaskadérčina. Náklady sú zrejmé od začiatku, príjmy však nemáte vykryté. Zostal som nepríjemne prekvapený. Vtedajší klub FC Petržalka 1898 skrachoval práve na tom, že nemal zabezpečené príjmy, čo bolo v rozpore s mojou ideou. Vtedy som nemal funkciu štatutára, bol som len sponzor. Bola to pre mňa prvá a veľmi negatívna skúsenosť.“
Ale neodradila vás…
„Veru nie. V roku 2014 som prevzal od Jozefa Vengloša ml. areál v Osvišti a založil som úplne nový klub, ktorý v tej dobe nemal žiadneho hráča. Začal som stretnutiami s rodičmi, ktorých som presviedčal, že to bude fungovať. Najskôr sme založili seniorský tím, ktorý sme postavili na niekdajších hviezdach slovenského futbalu. Rok čo rok sme postupovali a bolo to fajn, popri tom sme vybudovali mládežnícke štruktúry. Nuž a dnes sme v druhej lige.“
Druhá liga je nákladná súťaž už len preto, že je celoštátna. Príjmy v nej však nie sú vysoké. Ako vyzerá financovanie?
„Vystihli ste to. Druhá liga je na existenciu najnáročnejšia súťaž. Gro nášho tímu tvoria profesionáli. Podpora seniorského futbalu zo strany samosprávy je nulová. Dôležitú časť rozpočtu tvorí výber z členského, ktorý je naviazaný na mládež. Máme zopár podporných programov zo Slovenského futbalového zväzu (SFZ), k tomu príjmy z marketingových práv prostredníctvom spoločnosti SFZ marketing. Tie nám vykryjú tak tri týždne existencie. Už len z toho je jasné, že financovanie stojí na akcionároch a sponzoroch.“
Akcionári ste vy, Marek Trajter a Marián Fridrich. Ako máte rozdelené financovanie?
„Sme tretinoví vlastníci, čiže máme každý rovnaký podiel. Zatiaľ nám to funguje super. Vždy som chcel, aby Petržalka mala zdravé financovanie. Nechceme byť závislí od financií zo samosprávy, ako to je inde, to má byť len bonus. Samozrejme, že sa nám ťažko číta o tom, aké peniaze dávajú do futbalu mestá Prešov, Púchov alebo Považská Bystrica. Tento pilier my nemáme. Z druhej strany, v kolegoch mám istotu. Čo si na začiatku sezóny dohodneme, to platí. Rozpočet máme vždy vyrovnaný a vykrytý. Nehrozí, že by sme mali niečo neuhradené. Rokujeme teraz s ďalším akcionárom, čo ma teší. Moja prapôvodná myšlienka bola, nech je nás čo najviac. Keď sa jednému v podnikaní nedarí, veď aj to život prináša, môžu potiahnuť ďalší. Futbal na Slovensku je totiž bezodná studňa.“
Aký je ročný rozpočet klubu?
„Teraz sa pohybujeme na úrovni okolo 1,2 milióna eur.“
To je na druhú ligu solídne. Hlavné náklady predstavujú mzdy?
„Určite. Napríklad, máme 55 trénerov, k tomu prirátajte profesionálnych futbalistov. Zamestnávame okolo 80 ľudí. Nemalé financie smerujú do dopravy a ubytovania, máme 27 družstiev rôznych vekových kategórií. Teší nás, že hráme prvú žiacku, dorasteneckú aj ženskú ligu, čo sa však prejavuje v nákladoch.“
Z čoho vy osobne dokážete vygenerovať peniaze pre futbal?
„Mám viac firiem, moja podnikateľská činnosť je diverzifikovaná. Vlastním developerskú či projekčnú spoločnosť, súkromnú školu, prenajímam nehnuteľnosti. Dá sa to vykryť.“
Máte spočítané, koľko svojich peňazí ste „utopili“ vo futbale?
„Dosť, sú to státisíce, ale nehovoril by som o utopení. Klub je súčasť môjho života. Jeden z jeho zmyslov. Prirovnal by som to k rodine. Ak by som mal väčšie zdroje, do futbalu by som dal ešte viac svojich peňazí. Je to ako keby ste sa ma spýtali, koľko peňazí som utopil vo svojich deťoch.“
Všetci futbaloví činovníci v Bratislave spomínajú ako základný problém infraštruktúru. Aj váš štadión sa v podstate nachádza v školskom areáli, nespĺňa prvoligové kritériá.
„Otázka štadióna je alfa a omega všetkého. O realizáciu nového stánku sa snažím nepretržite pätnásť rokov. Na začiatku roka sa nám podarilo získať fantastický pozemok v intraviláne Petržalky, čo považujem za svoj najväčší futbalový úspech. Dodalo mi to motiváciu a nádej do budúcna. Som rád, že dnes sme už vo fáze, keď nehovoríme o tom, či štadión bude, ale kedy bude. Z toho mám obrovskú radosť.“
Financovanie výstavby je však ešte otázka budúcnosti.
„Áno. Založili sme na to špeciálnu spoločnosť, do ktorej budú pozvané všetky samosprávne organizácie, gro prostriedkov by malo prísť z Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky a Fondu na podporu športu. Sme vo fáze zaradenia tohto štadióna do Športovej infraštruktúry národného významu. Budeme na tom pracovať, sme otvorení pre všetkých. Štadión by nemal patriť jednej spoločnosti, je to spoločenská hodnota. Budeme radi, keď nám s výstavbou pomôže čo najviac inštitúcií. Bude to veľká vec nielen pre Petržalku, ale pre celú Bratislavu.“
Realizácia a vlastníctvo štátnych inštitúcií s prispením súkromného sektoru je dnes asi jediný udržateľný model. Súhlasíte?
„Poučili sme sa z histórie. Keď má štadión v rukách súkromná osoba, môže sa z toho stať developerský projekt. Okolité krajiny nám dávajú funkčný príklad. Ideálne je, keď má výstavbu aj chod štadióna na starosti spoločnosť riadená viacerými organizáciami na úrovni štátu a samosprávy, pričom klub je v pozícii užívateľa. Verím, že sa dopracujeme k podobnému modelu, ktorý by bol dlhodobo udržateľný.“
Nový štadión vám umožní športový rast. Petržalka má históriu v najvyššej súťaži, na konte tituly i účasť v Lige majstrov. Sú to méty, na ktoré dlhodobo pomýšľate?
„Na poslednom stretnutí akcionárov a aj s fanúšikmi už bolo cítiť, že sme z druhej ligy unavení. Postup sa začína javiť ako nevyhnutný. Neviem, či dokážeme čakať na nový štadión. Samozrejme, potom by vyvstala otázka, kde by sme dočasne hrávali v Niké lige domáce zápasy. Niečo sme už mali predbežne dohodnuté aj teraz, keby sa nám podarilo postúpiť. Verím, že sa medzi elitu dostaneme skôr, ako sa zrealizuje výstavba nového štadióna.“
Správne predpokladáme, že ako jediná reálna možnosť na azyl sa dnes javí Tehelné pole?
„Nie. Výhoda Tehelného poľa spočíva v tom, že by sme zostali v Bratislave a mohli by sme tam teda hrať nepretržite, nielen na dvojročnú výnimku. Ak by sme išli do iného mesta, bol by tam ten limit. Je to vec dohôd a rokovaní. Uvidíme, čo život prinesie.“
Aký iný štadión ste zvažovali mimo Tehelného poľa?
„Nitru. V porovnaní s Tehelným polom by to malo ekonomický plus, ale samozrejme vzdialenostný mínus.“
Vy sami ste stávali v kotle s fanúšikmi. Viete, ako im záleží na tom, aby pri ceste na domáce zápasy neprekročili Dunaj. Prepáčili by vám azyl na Tehelnom poli, nebodaj v inom meste?
„Fanúšikovia by mali pre to pochopenie, lebo by išlo o dobu určitú. Vidia, že sa niečo deje, čiže by to prežili. Horšie by bolo, ak by sme postúpili a oni by nevideli, že pracujeme na projekte nového stánku v Petržalke. V sezóne 2023/24 sme skončili druhí a hrali sme baráž proti Michalovciam na Tehelnom poli. Ľudia nás prišli podporiť, atmosféra bola fantastická. Myslím si, že by nám to fungovalo aj v prípade postupu.“
Majiteľ Slovana Bratislava, ktorý hráva na Tehelnom poli, Ivan Kmotrík st. vlastnil v minulosti petržalský futbalový klub. Mal by túto spomienku v hlave pri stanovení ceny nájmu?
,,Pri baráži nám výrazne pomohol, hrali sme tam za prevádzkové náklady. Ale nerokovali sme s ním ešte úplne vážne, lebo jedna vec je jeden zápas, iné zas celosezónna záležitosť. Tehelné pole je dosť vyťažené, Slovan hráva v Európe, nastupuje tam reprezentácia. Do detailov sme nešli, ale verím, že by sme sa rozumne dohodli.“
Dokážete dnes odhadnúť, kedy by ste sa mohli presťahovať na nový štadión, aby areál v Ovsišti slúžil len mládeži?
„Dúfam, že do troch rokov začneme stavať, to je náš cieľ. Robíme všetko pre to, niektoré procesy sú zdĺhavé, ale plynú. Mohlo by to ísť aj rýchlejšie, ale nestojíme. Stále sa niečo deje, to je fajn.“
Čo by vám dala Niké liga?
„Všetci akcionári sa zhodujeme na tom, že priorita je akadémia. Čiže pre rozvoj našich mladých hráčov by bolo super, keby mali šancu preraziť na najvyššej slovenskej úrovni. Ďalšia vec sú kvalitnejšie zápasy nielen pre hráčov, ale aj fanúšikov. A potom je tu podpora a výťažok z marketingových či televíznych práv. Riadenie Únie ligových klubov je fantastické, keď vezme do úvahy, že to robia v podstate štyria ľudia. Majú výborné výsledky. Verte, že medzi prvou a druhou ligou je rozdiel niekoľkých líg. Som presvedčený, že aj financovanie klubu by bolo jednoduchšie.“
Čo dnes z pozície spolumajiteľa klubu vnímate ako najväčší problém slovenského futbalu?
,,Mrzí ma strata dôvery v slovenský futbal, čo má viac dôvodov. Zásadný spočíva v hospodárení SFZ či komunikácii s verejnosťou a fanúšikmi. To je problém, lebo boj o fanúšika je veľmi tvrdý. My sa snažíme, robíme marketingové aktivity, ale máme pocit, že ľudia prestávajú veriť slovenskému futbalu. To ma škrie, lebo hrajú sa u nás aj dobré zápasy, máme už kvalitné štadióny. Nedarí sa nám to, čo sa napríklad podarilo Čechom, kde rozmýšľajú nad zväčšením štadiónov.“
Čo s tým?
„Musíme opäť nájsť jednotu a ťahať za jeden koniec povrazu. Bez toho to nepôjde. Nemôžeme sa tváriť, že jedna vec je SFZ, druhá ÚLK, tretia reprezentácia… Sme jedna futbalová rodina a fanúšikovia. Absenciu jednoty sme videli aj v play-off o postup na majstrovstvá sveta. Na tejto úrovni rozhodujú nuansy a nám veľmi chýbal fanúšik ako dvanásty hráč. To je fakt. Dodnes ma mrzí, ako vyzerala organizácia a že kosovskí priaznivci sa dokázali dostať medzi našich. Čakal som, že SFZ sa minimálne ospravedlní. Som presvedčený, že pri plnom štadióne našich ľudí by bol výsledok lepší.“
Ste podnikateľ a rozumiete peniazom. Ako si vysvetľujete, že štát dáva stále viac peňazí do futbalu a napriek tomu počúvame o dlhoch strešnej organizácie?
„SFZ by mal podľa môjho názoru fungovať ako prietokový ohrievač. Je to správcovská organizácia, ktorá by mala posielať peniaze najmä do amatérskeho a mládežníckeho futbalu. Akosi sa to nedeje. Dotácie na podporu akadémií sú desať rokov rovnaké a vieme, aká inflácia je. Myslím si, že podpora by mala byť vyššia.“
Stali ste sa súčasťou Futbalového fóra, ktoré sa prezentuje ako alternatíva voči súčasnému vedeniu SFZ. Dokonca ho aj ekonomicky podporujete. Chcete vy osobne prevziať časť zodpovednosti za náš futbal aj na úrovni asociácie?
„Futbalové fórum vzniklo spontánne. Keď Petra Sepešiho nezvolili do výkonného výboru SFZ, považoval som za slušné zatelefonovať mu a poďakovať sa za jeho odbornú prácu. Jemu a Róbertovi Rybníčkovi som poďakoval aj za to, že vystúpili na volebnej konferencii SFZ, vyšli z komfortnej zóny, čo nie je štandard. Vtedy sme si povedali, že táto iniciatíva by mohla pokračovať ďalej. Zaznela jednoduchá požiadavka o transparentnom audite. Keď sú si v SFZ istí svojím hospodárením, nevidím dôvod, prečo by sa nemal realizovať. Pre mňa bolo šokujúce, že tento návrh Róberta Rybníčka podporili len štyria delegáti. Doteraz tomu nerozumiem. Začali sme sa čoraz viac rozprávať o týchto témach a vznikla zaujímavá platforma s čoraz väčším počtom podporovateľov. Nie sme opozícia, chceme len transparentnejšie procesy, aby sa futbal vrátil ľuďom. Pre mňa bolo až urážajúce, že tu SFZ nakupoval nejakú elektroniku cez nejakého sprostredkovateľa a existuje podozrenie, že prezident SFZ od neho za to zobral nejakú vratku. Už len to je dôvod na odstúpenie. Financovanie SFZ stojí najmä na amatérskom futbale a mládeži. Peniaze do systému prinášajú kluby, ktoré často bojujú o prežitie. To ako SFZ s týmito prostriedkami hospodári, je maximálne neseriózne a neférové.“
Vedenie SFZ považuje Futbalové fórum za hnutie revanšistov, ktorí neuspeli vo voľbách.
„A v akých voľbách som kandidoval ja? A nielen ja, takých ľudí je vo Futbalovom fóre veľa. Slovo revanš je len marketingová skratka. Keď neviete, čo máte povedať, uchyľujete sa k takýmto skratkám, ba priam až manipuláciám.“
Je Futbalové fórum schopné prevziať zodpovednosť? Môže sa z tohto hnutia raz stať vedenie SFZ?
„Hypoteticky áno, ale nikto nie je baživý po moci. To sa mi páči, že u ľudí z Futbalového fóra nie je cieľ prevziať funkcie v SFZ, ale zlepšiť futbal. Možno by niekto povedal, že sú to len prázdne reči, ale my naozaj vo voľnom čase po večeroch a nociach debatujeme o transparentnosti či otvorenosti pre verejnosť. Tak by to malo byť. Chceme futbal vrátiť k jeho podstate, je to šport, respektíve kultúra. Ľudia si majú pri ňom oddýchnuť a odreagovať sa od všedných problémov. Nie riešiť, kde skončili tisíce mobilných telefónov. Sme pripravení prevziať zodpovednosť. Snažíme sa nielen kritizovať, ale aj prinášať návrhy riešení.“
Vy ste vytvorili úspešný petržalský projekt z nuly. Chcete sa v budúcnosti aj osobne podieľať na zmenách v SFZ?
„Ja osobne sa v SFZ nevidím. Som dosť vyťažený človek, chcem sa venovať rodine. Viem pomôcť v určitom rozsahu, ale nemám záujem o žiadnu funkciu. Aj dnes v SFZ pracuje veľa šikovných ľudí a väčších odborníkov ako ja. Najväčší problém je top manažment, ktorý podľa nášho názoru v určitých veciach koná nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale aj stanovami. Myslím si, že stačí, keď necháme zamestnancov pracovať. Viem, že tam dodnes robia ľudia, ktorých súčasný stav mrzí, lebo verejnosť sa na nich pozerá ako na spoluvinníkov. Pritom mnohí sú odborníci, ktorí tam zostávajú len preto, že žijú futbalom. Sú to profesionáli a dnes ich veľa ľudí súdi za to, že zostávajú súčasťou asociácie. Pritom tú prácu majú radi, zaslúžia si podporu. Zväz nie je prehnitý od piky, problém asociácie a slovenského futbalu je manažment.“
Vráťme sa na záver k vašej láske a to je FC Petržalka. Kde vidíte klub o desať rokov?
„V Niké lige a na novom štadióne. To je môj sen.“
A s vami vo funkcii prezidenta a spolumajiteľa?
„Vždy som tvrdil, že keď príde niekto seriózny s cieľom prevziať klub, ktorý vám dá istotu, nemám problém mu to odovzdať. Verte, že sa rád vrátim do sektoru s fanúšikmi, dám si pivo a zakričím si. Ale ono to nie je jednoduché. Mali sme tu v minulosti stretnutia s ľuďmi, ktorí sa neskôr objavili v Nitre či v Senici. A vieme, ako to tam dopadlo. Pokiaľ ja, Marek Trajter a Marián Fridrich nebudeme mať stopercentnú istotu, že by nový majiteľ chcel posunúť klub dopredu, určite ho nepredáme. Skôr vidím cestu rozširovania majiteľskej štruktúry.“
Vladimír PANČÍK
ZÁPOLENIE O TALENTOVANÚ MLÁDEŽ
V Bratislave sú tri kluby v dvoch najvyšších súťažiach – Slovan, Inter a Petržalka, ktorá kladie dôraz najmä na akadémiu. Aké to je v tejto konkurencii bojovať o talentovanú mládež v hlavnom meste? „Máme fantastických trénerov, na čo som veľmi hrdý. Tréner je základný kameň futbalu, pre deti predstavuje druhého otca. Je to nedocenená robota, každému jednému chcem vzdať hold. Všeobecne je známe, že u nás máme na tejto pozícii naozaj kvalitu, čo láka. Preto sa nám darí talentovanú mládež oslovovať. Navyše, máme nálepku rodinného klubu, nezasahujeme do nižších kategórií, nerobíme až taký radikálny výber detí. Dávame im šancu, hoci sú menšie a podobne. V klube môžu zostať dlhšie a dostávajú minutáž na ihrisku. Niektoré kluby robia výber každoročne. Samozrejme, vo vyšších kategóriách, kde je dôležitá konkurencieschopnosť, už výber robíme aj my, tam hrajú tí najlepší. Dnes sme medzi štrnástimi najlepšími akadémiami na Slovensku a sme na to hrdí. Dosahujeme skvelé výsledky, máme veľa reprezentantov. Z toho mám obrovskú radosť. Napríklad, náš odchovanec Matej Riznič hráva v Tepliciach a v národnom tíme do 21 rokov. Veľmi mu držíme palce a veríme, že raz sa prepracuje až do seniorskej reprezentácie. Má na to všetky predpoklady, tvrdo na sebe maká,“ povedal Marek Mojto.
KTO JE MAREK MOJTO
Narodil sa 16. júna 1978 v Ilave, pochádza z obce Pruské. Je prezident a spolumajiteľ druholigového klubu FC Petržalka, petržalský futbal podporuje od roku 2010. Živí ho podnikateľská činnosť. Vlastní developerskú či projekčnú spoločnosť, súkromnú školu, prenajíma nehnuteľnosti. Vyštudoval na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Usadil sa v Marianke, kde s manželkou Silviou vychovávajú deti Antóniu (13) a Mareka (11), obe hrajú futbal v mládežníckych kategóriách klubu zo Záhorskej Bystrice.
