Seriál Očami Fanúšika: na otázky odpovedá Peter Petráš

Parajumpers sale Parajumpers sale http://www.unifem.ch canada goose sale http://www.canadagooseoutlets.be

Seriál Očami Fanúšika: na otázky odpovedá Peter Petráš

Rubrika Očami Fanúšika pokračuje svojím šiestym vydaním. V zatiaľ poslednom piatom diely ste si mohli prečítať rozhovor s Františkom Ládym. Dnes bude na otázky odpovedať staronová akvizícia petržalského klubu a významný hráč z obdobia najväčšej slávy, Peter Petráš.

Predstavte sa prosím našim čitateľom.

,,Volám sa Peter Petráš, mám 39 rokov a aktuálne som hráčom Petržalky.“

Kde nastali vaše futbalové začiatky?

,,Úplne začiatky s futbalom boli u nás v dedine, vo Vinohradoch nad Váhom. Potom som šiel na vojnu ako 18-ročný do štvrtej ligy, odtiaľ som putoval do Senice, čo bol môj prvý väčší klub. Strávil som v ňom rok a pol. Potom to už len gradovalo.“

Po Senici ste obliekali dres Dubnice nad Váhom. Ako vnímate fakt, že práve tento klub patrí k baštám slovenského futbalu, ktoré sa vrátili tento rok do celoslovenskej súťaže?

,,V každom klube, v ktorom hráč hrá, zanechá nejakú stopu. Taktiež je to z druhej strany, buď ten klub hráčovi prirastie k srdcu a hráč ho sleduje, alebo ho nerieši. Ja som bol v Dubnici krátko, konkrétne jeden polrok, ale spomienky na ňu sú pekné. Prakticky vďaka tomuto klubu som šiel vyššie. Dubnica určite patrí medzi bašty slovenského futbalu a som rád že sa vrátila. Futbal sa tam vždy robil dobre, čoho dôkazom bol veľký počet mládežníckych reprezentantov.“

Váš prvý bratislavský klub bol Inter Bratislava. Prestúpili ste doň v roku 2001. Práve v tomto roku získal klub majstrovský titul a taktiež Slovenský pohár. Čo Vám to dalo?

,,Pre mňa to bolo zadosťučinenie. Do klubu som totiž prišiel v polovici sezóny. Prvú polovicu som odohral v Dubnici, ktorá bola po jeseni prvá. Následne som prestúpil do Interu, ktorý bol prvý na konci súťaže. Odišiel som z klubu na prvom mieste a prišiel som do klubu, ktorý skončil prvý. O majstrovskom titule sa mi dovtedy ani nesnívalo. Bolo to teda správne rozhodnutie a veľké zadosťučinenie.“

Sezónu 2005/06 ste strávili v klube, ktorého farby hájite aj dnes. Ako si spomínate na toto krátke, ale veľmi významné obdobie?

,,Tak v prvom rade začiatky boli veľmi ťažké. Vo vtedajšej Artmedii bolo veľmi veľa osobností, či už Jano Kozák, alebo náš aktuálny tréner Balázs Borbély a veľa šikovných chalanov. Do tej partie, ktorá získala majstrovský titul, sa bolo veľmi ťažké dostať. Nakoniec sa však dostanete do futbalu, alebo do kolektívu tým, že ukážete, že niečo na ihrisku viete. Mne sa to podarilo v Porte, keď som dal gól. To bol taký zlomový moment v mojej kariére, kde sa všetko naštartovalo a zrazu všetko zlé išlo bokom. Ja som si začal viac veriť a potom tá kariéra začala už len gradovať.“

Fanúšikova Vám nezabudnú hlavne na tento gól v Porte, ktorým ste odštartovali veľký obrat proti portugalskému veľkoklubu. Tento obrat dokončil paradoxne práve váš aktuálny tréner Balász Borbély. Zaspomínate si spolu na tento zápas, či celkovo obdobie?

,,Úprimne, je to už skôr za nami. Skôr ľudia sa pýtajú, keď sa s nimi stretneme, alebo kamaráti, s ktorými som dlhšie nebol, sa vracajú k týmto okamihom. Niekedy aj hráči, ktorých trénujem. Ja už to však ale nejako neriešim, je to krásna spomienka, ale už je to za nami a navyše na to ani nie je čas.“

Z Petržalky vaše kroky viedli do ruského Saturnu, ktorý mal neskôr bohužiaľ podobný osud ako Petržalka. Čo ste si z tohto klubu a pôsobenia v Rusku odniesli a aké boli v Rusku podmienky?

,,Liga bola určite kvalitnejšia, keďže tam bol aj väčší prísun peňazí. Nedalo sa to ani porovnať so slovenskou najvyššou súťažou, ohľadom financií, ohľadom toho, čím disponovali kluby a podobne. Ihriská a aj všetko iné bolo na vysokej úrovni. O hráčov bolo postarané na maximálnej profesionálnej úrovni. Je to 12 rokov dozadu, takže podľa mňa je to tam dnes ešte lepšie. V lige bolo veľa reprezentantov, tam sa hocikto nedostal. Tým pádom bol veľký rozdiel aj v kvalite ligy. Až také ťažké sme to tam ale nemali, keďže nás tam bolo zo začiatku 9, ak nie aj viac Slovákov. Trénerský štáb bol od Vlada Weissa cez Michala Hippa či Mira Mentela, až po Joža Kontíra. Čo sa týka hráčov, boli sme tam ja, Jano Ďurica, Martin Jakubko, Braňo Obžera či Braňo Fodrek. Tým pádom sme tam boli ako doma. Okrem toho som si zo Saturnu odniesol aj mnoho známostí. Doteraz mám niekoľko ľudí na sociálnych sieťach, posielajú mi nejaké fotky a tak ďalej. Veľmi ma však mrzí, ako klub dopadol, pretože sa vymenilo veľmi veľa ľudí vo vedení. Viedli to nesprávni ľudia. Ten klub padol dole, dokonca až zanikol. Prebral to Saturn-2 a tým pádom hrajú tretiu ligu. Sledujem ich, mám na nich krásne spomienky. Na ten klub nedám dopustiť.“

Nasledoval rok v treťom bratislavskom klube, v Slovane Bratislava, kde ste zdvihli nad hlavu druhý slovenský majstrovský titul v kariére. Porovnajte ho s titulom v Interi v roku 2001.

,,Iné to bolo ohľadom fanúšikov. Na Slovan chodilo určite viac ľudí ako na Inter, takže v tomto boli oslavy iné. Znova sa však opakovala situácia z roku 2001, keďže ten titul bol pre mňa taký „polovičný“. Do Slovana som prišiel taktiež v zimnom období a odohral som tam len polrok, takže ten titul nebol úplný. Ohľadom Slovanu však nemám čo dodať, ja tento klub nejako neriešim, aj keď sme tam boli skvelá partia. V konečnom zúčtovaní teda boli obidva majstrovské tituly také isté.“

Aké máte spomienky na polrok v bulharskom klube Levski Sofia?

,,Spomínam si hlavne na fanúšikov, konkrétne tvrdé jadro, čo tam bolo. Asi po treťom kole prišli a vyhrážali sa. Klub bol v tom čase v lige na piatom mieste. Vraveli, že to je historicky najhoršie umiestnenie a že s tým niečo treba robiť. Bola to divočina. Nakoniec sme ale skončili na treťom mieste a potom klub hral Európsku ligu. Všetko to bolo pre mňa ale zvláštne, nerozumel som reči, nevedel som rozprávať v ich jazyku. Písal som si bulharské slovíčka a prekladal ich do slovenčiny. Takto som sa po večeroch učil, aby som sa vedel aspoň nejako dohovoriť. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, hlavne na psychiku. Ťažký bol najmä prvý mesiac, keď tam bola so mnou zo začiatku aj manželka, ktorá ale po dvoch týždňoch odišla a nasledujúce dva týždne boli pre mňa zlomové, či vydržím, alebo nie. Nakoniec som vydržal a nejako to dal. Potom som dostal ponuku na predĺženie zmluvy, ale nechcel som tam ostať. Táto krajina mi nejako nesadla.“

Po Bulharsku ste nastupovali už iba na slovenských trávnikoch. V Prešove a následne v Nitre ste pôsobili zhodne po troch rokoch. Na ktorú trojročnicu pamätáte v lepšom svetle?

,,Začnem Prešovom, kde to bolo super. Vytvorila sa dobrá partia a šlo to tak, ako malo. Bola tam ale veľká škoda toho, že jeden majiteľ dostal porážku a odstúpil z klubu. Potom to ťahal už iba jeden a začali tam byť nejaké finančné problémy. Aj tak však na Prešov spomínam vo veľmi dobrom svetle, našiel som si tam veľa kamarátov, s ktorými sa navštevujem, s ktorými si píšem. Tento klub mi istým spôsobom ostal v srdci, keďže to bol po Interi druhý klub, v ktorom som bol najdlhšie počas mojej kariéry. S Nitrou to však nemôžem príliš porovnávať, no keby som musel, tak jednoznačne Prešov. Do Nitry som išiel hlavne preto, lebo tam bol Mišo Hipp, ktorému som šiel pomôcť. Keby som však dostal druhýkrát šancu prestúpiť do tohto klubu, určite by som ju odmietol.“

Od zimy 2016 pôsobíte iba v bratislavských kluboch. Z Interu Bratislava ste šli pomôcť na jesennú polovicu do štvrtoligovej Petržalky. Aké to bolo obliekať znova čierno-biely dres?

,,Pre mňa to bolo skvelé. Keď som prišiel do Petržalky, bol som po zranení kolena, tak som ešte nevedel, či budem pokračovať vo futbale, alebo nie. Ale možno aj to mi pomohlo, pretože po psychickej stránke som sa dal dokopy a mohol som Petržalke pomôcť. Bola tu výborná partia a veľmi rád na to spomínam, navyše sme za jeseň neprehrali ani jeden zápas a Petržalka potom ťahala túto sériu bez prehry ďalej. Ja som sa však potom musel po polroku presunúť naspäť do Interu, čo ma veľmi trápilo. Ja som chcel ostať v Petržalke, ale z istých dôvodov sa to nedalo.“

Petržalke ste pomohli k neskoršiemu postupu, no jarnú časť ste odohrali opäť v Interi, ktorý na konci sezóny slávil taktiež postup, no do druhej ligy. Bolo to čisto vaše rozhodnutie, alebo o vás bojovalo aj vedenie Interu?

,,Ono to bolo skôr o tom vedení. Ja som bol rozhodnutý tak, že kariéru ukončím v Petržalke. Tým pádom to bolo pre mňa sklamanie. Ťažko som sa s tým vyrovnával, že musím ísť späť a že musím opustiť Petržalku.“

Boli ste hráčom Interu, alebo šlo o dohodu?

,,Nebol som pod zmluvou, mal som dohodu s majiteľom. Keďže ja dohody plním, splnil som aj túto. Dodržal som všetko a to sa týka aj môjho posledného prestupu, naspäť do Petržalky. Splnil som všetky svoje záväzky, ktoré som mal voči majiteľovi a v pokoji a s čistým svedomím som mohol odísť. Veľmi rád som sa tak vrátil do Petržalky.“

Ako hráč Interu ste sa ale zúčastnili aj osláv postupu Petržalky. Tá oslavovala posun do tretej najvyššej súťaže. Bol to dôkaz, že tento klub vám prirástol k srdcu?

,,Toto bola pre mňa taká satisfakcia, že som oslavoval dva postupy prakticky v jeden deň. Možno boli aj viac o emóciách, ako keď som získal tituly v Slovane a Interi. Bolo to oveľa viac emotívne a veľmi rád som prišiel aj na Petržalku, pretože sem som sa tešil vždy. Aj keď som bol v Petržalke krátke obdobie, približne pol roka, ale za ten polrok som spoznal veľa známych, veľa kamarátov a Petržalka mi prirástla k srdcu. Zaujímavý je aj fakt, že niekedy som vravel, že za Petržalku by som nehral. No pokiaľ neochutnáš, tak nevrav, že ti to nechutí – toto bol presne ten prípad. Kým som neprišiel a nevidel ako to funguje, že Petržalka je jedna rodina, nemohol som nič vedieť. Zistil som však, že tu držia všetci spolu pokope a potom som si povedal, že toto je to pravé.“

Sezónu 2017/18 ste strávili v Interi, ktorý sa úspešne etabloval v druhej lige. Sledovali ste aj počínanie Petržalky o ligu nižšie?

,,Petržalku som sledoval stále, bol som aj neustále v kontakte s Andym (pozn.: Generálny manažér Andrej Kalina). Viackrát ma prehováral, aby som šiel naspäť. Povedal som, že som dal slovo, ktoré dodržím a keď príde správny čas, tak sa vrátim.“

Náš klub sa napokon prebojoval do celoslovenskej súťaže. Tešili ste sa na derby Inter vs. Petržalka?

,,Určite som sa tešil na derby zápasy. Neboli v Bratislave už približne desať rokov, bolo to vidieť aj na návšteve tohto zápasu, že ľudia si cestu našli a záujem bol. Určite to má niečo do seba, myslím že na Petržalku chodilo vždy veľa ľudí, mala svoju fanúšikovskú základňu. Aj vďaka tomu som vedel, že derby bude také, aké ma byť.“

Prvé kolo ste odohrali v čierno-žltom drese. Čo vás viedlo k zmene klubu v priebehu sezóny?

,,Bolo tam viac dôvodov, nechcel by som to moc riešiť. Väčšina ľudí vie, aký bol dôvod môjho odchodu. Rovnako dôležitý však bol môj záujem vrátiť sa do Petržalky a hrať za ňu. To je vlastne asi najväčší dôvod. Úplne inak sa hrá v Petržalke, kde príde na futbal vyše 1000 ľudí. Navyše aj tí ľudia sa ku mne inak správajú. Neraz som povedal, že ja si chcem futbal na konci kariéry hlavne užiť, no a užiť si ho môžem jedine v Petržalke. Fanúšikov, ktorých ma Petržalka, jej môže každý závidieť.“

Porovnajte pôsobenie u týchto dvoch mestských rivalov.

,,Konečne som sám sebou, to hovorí asi za všetko.“

Ako sa cítite v staronovej kabíne a aká je v nej atmosféra?

,,V kabíne je veľa mladých chalanov, takže ja som tu už taký inventár (smiech). Partia je ale fajn, mladí chalani, ktorí chcú trénovať, chcú odovzdať všetko. Ja tu nevidím žiadny problém. A ako sa cítim? Ako som už povedal, cítim sa ako doma. Keď sem prídem, som úplne v pohode, takže všetko je super. Prijali ma aj noví chalani, keďže zo „starého“ kádru, v ktorom som v minulosti pôsobil, je tu už iba Feri Hečko, Miňo Valašik a Ďuro Piroska, no ostatní ma prijali, takže žiadny problém nie je.“

V Interi ste boli zvyknutý na post stopéra. Posledné kolá ste však odohrali na poste defenzívneho záložníka. Ktorý post máte osobne radšej?

,,Som typom hráča, ktorý v kariére prestriedal veľa postov. Bol som jeden z hráčov, ktorým plátali diery v základnej jedenástke. Keď ma potrebovali na kraji, hral som tam, hral som aj defenzívneho záložníka, aj viac iných postov. V podstate som rád, že môžem stále hrať a je mi jedno, kde hrám. Pre mňa je dôležité aby som pomohol mužstvu, aby som tam bol, aby som možno aj tých mladých chalanov trocha usmernil. Je čisto na trénerovi, kam ma postaví a či ma vôbec postaví, kde sa mu viac páčim a kde ma potrebuje, tak tam zahrám.“

Prezraďte vaše osobné ciele v drese Petržalky, vaše sny, vízie, či plány do budúcnosti.

,,Čo sa týka osobných cieľov, hráč určite ide do každého zápasu s tým, že ho chce vyhrať. To je aj môj prípad a to sú moje osobné ciele. Vyhrávať v drese Petržalky, aj keď táto druhá liga je oveľa ťažšia ako tretia – bratislavská súťaž. Je jasné, že len tak jednoducho to teda nepôjde. Cieľ je však jasný – odovzdať v každom zápase maximum tak, aby som bol spokojný aj so sebou, aj s mužstvom. Čo sa týka mojej budúcnosti, urobil som si trénerskú licenciu, takže chcem pokračovať ako tréner, ostať pri futbale a robiť to, čo som robil celý život.“

Ďakujem za rozhovor.

Autor: Adam Setvák

Napíšte komentár